Hlavné poslanie organizácie

Bábkové divadlo Žilina je kultúrna a umelecká inštitúcia, repertoárové divadlo so stálym súborom, ktorého hlavným predmetom činnosti je vytváranie podmienok na vznik a šírenie bábkarskej a alternatívnej divadelnej tvorby pre deti a mládež.

História

Cesty umenia sú cestami za poznaním 

Veľký kus nadšenia, ale aj naivnej odvahy z nepoznaného sa spája s chvíľou, keď skupina ochotníkov zoskupených okolo žilinského bábkara Teodora Zvaru prešla do existenčne neistých podmienok rodiaceho sa profesionálneho bábkarstva na Slovensku. Stalo sa tak 1. septembra 1950 a Žilinčania boli prví. Ochotníci z bábkového divadla Radosť v Žiline prešli pod administratívne krídla vtedajšieho domáceho činoherného Krajového divadla pracujúcich a začali pôsobiť pod názvom Bábková scéna Krajového divadla pracujúcich. Takáto fúzia však aj po niekoľkých rokoch spolunažívania prinášala bábkarom mnohé vážne problémy. Prejavovali sa najmä pri rozdeľovaní spoločných financií, kedy sa obyčajne ukázalo, že „košeľa bola bližšia ako kabát.“ Na základe všeobecnej nespokojnosti a nátlaku bábkarov sa súbor napokon osamostatnil a 1. apríla 1961 vzniklo Bábkové divadlo Žilina. Tento názov nesie divadlo dodnes.

Bábková scéna Krajového divadla pracujúcich mala po svojom vzniku k dispozícii iba malú miestnosť v bývalej synagóge, v ktorej bábkari skúšali a vyrábali si bábky, čo bolo ich povinnosťou zo zákona. Na zájazdy chodili s vyradeným a poruchovým autobusom z činohry. V Žiline sa hrávalo iba v nedeľu, ak bola k dispozícii školská telocvičňa s javiskom na Kuzmányho ulici. Po hlasovej stránke vypomáhali bábkarom zo začiatku herci z činohry. Medzi zakladajúcich členov Bábkovej scény, kam patril Gustáv Mikuš, Eva Munková, Božena Gubalová, Anton Pilc, Anna Ždárska, prišla Zuzana Talpová, absolventka Štátneho konzervatória v Bratislave, ktorá sa uplatnila aj ako výtvarníčka. V nasledujúcich sezónach sa súbor rozšíril o Elenu Jurkovicovú, Pavlu Mildnerovú a z činohry o talentovanú herečku Lýdiu Lizoňovú-Chrenovskú, ktorá sa ukázala ako vynikajúca interpretka detských postáv. Prvé roky existencie Bábkovej scény Krajového divadla pracujúcich sa niesli v znamení prenášania ochotníckych skúseností do tvoriaceho sa profesionálneho systému práce. Prejavovalo sa to v nenáročnej dramaturgii, v popisnej réžii a v naivnom výtvarnom prejave. Ale nad tým všetkým dominoval príznačný bábkarsky entuziazmus, ochotný vyrovnať sa so všetkými nedostatkami. Po hosťovaní moskovského Ústredného bábkového divadla v Československu, na prelome rokov 1948/49, ktoré hralo svoje predstavenia u nás nepoznaným typom spodových bábok, začali ochotnícke súbory s marionetovou tradíciou a rodiace sa profesionálne divadlá začali prechádzať na nový druh bábok – javajky. O ich technológii a systéme vodenia sa na Slovensku nič nevedelo. Žilinský súbor si preto pozval na pomoc skúsenejších českých bábkarov. V roku 1952 prichádza z Ostravy režisér Zdeněk Hapala a po ňom v roku 1953 z Prahy Zdeněk Lepšík, ktorý prevzal tiež funkciu umeleckého vedúceho súboru. Po maňuškových inscenáciách zaviedol na žilinskej bábkovej scéne javajky (Bedřich Svatoň – Soľ nad zlato, 1953) a spoločne s Teodorom Zvarom a Zuzanou Talpovou mal podiel aj na výtvarnej stránke niektorých ďalších hier. Inscenácie získali na istote a začali sa v nich prejavovať nepopierateľné bábkoherecké talenty. Postupne sa budovalo skromné technicko-realizačné zázemie s technológom Teodorom Zvarom a krajčírkou Annou Ždárskou. Do divadla prišiel osvetľovač Zdeno Malík, ktorý sa v priebehu niekoľkých sezón, najmä po vybavení osvetľovacej kabíny v novej budove, vypracoval na citlivého tvorcu svetelnej atmosféry jednotlivých inscenácií. Neskoršie sa k nemu pridal Ján Pinzík.

Po odchode dvojice českých režisérov, prevzal v roku 1955 funkciu vedúceho súboru administratívny pracovník činohry, bývalý ochotník Štefan Bútora. Spoločne s Antonom Pilcom sa striedali pri réžiách. Rozhodujúcu časť výprav robil technologicky zdatný Teodor Zvara. V druhej polovici 50. rokov prichádza do divadla prvý slovenský absolvent pražskej bábkarskej katedry Vladimír Predmerský. Zakrátko bol poverený funkciou režiséra a dramaturga súboru. Divadlo začalo spolupracovať aj s ďalším slovenským absolventom, scénografom Martinom Bálikom. Jeho čistá výtvarná linka, s dokonalou technológiou bábok, sa prejavila už v Drimlových Lietajúcich bačkorách (1958). V Malíkovej Hopke Klopke vertikálnym spúšťaním scénických prvkov pod horizont hracieho paravánu (spoločne s bábkami), originálnym spôsobom vyriešil výšku hracieho priestoru pre papierových šarkanov. Dušou divadla bol stolár, realizátor scénických výprav, vždy ochotný a neúnavný Miroslav Čobrda.

V roku 1958 preberá funkciu umeleckého vedúceho súboru ambiciózny herec z činohry Oto Horňák. Jeho zásluhou sa budova bývalého Macabbi na Kuzmányho ulici generálnou opravou zmenila na technicky najmodernejšie „kamenné“ bábkové divadlo na Slovensku (1959), so súborom bez zájazdových povinností a systémom zvozu detského obecenstva do kultúrneho prostredia. Zvyšujúce sa nároky na prevádzku divadla viedli jeho vedenie k obsadeniu miest javiskovej techniky, na ktorej prácach sa dovtedy podieľali bábkoherci. Po skončení zväzku s činohrou sa divadlo osamostatnilo a premenovalo na Bábkové divadlo Žilina (1961). Riaditeľom sa stal Oto Horňák. V nasledujúcich rokoch sa ďalšími úpravami a dostavbou stala budova trvalým domovom žilinského profesionálneho divadla.

V bábkohereckom súbore už vtedy pôsobili alebo do neho prichádzali noví členovia: Dita Predmerská, Dušan Karas, Ladislav Bednár, Jozef Jaráb, Ivan Šalkovský, Milan Skycák, Božena Lenčová a Ján Bureš. Z činohry prišiel Jaroslav Cimbalík, Anton Lysonek a Jana Cserhalmiová. Po pražských štúdiách sa do Žiliny vrátila, už ako výtvarníčka, Eva Munková, ktorá svojím hravým a farebným prejavom obohatila viacero inscenácií (V. Cinybulk: Hračky na cestách, 1959; M. Marková: Cesta na Mesiac, 1961). V tomto období vznikla pre žilinské divadlo aj pôvodná satirická bábková hra dramatika Juraja Váha – Na počiatku bola nuda (1960). V inscenácii sa po prvý raz v histórii profesionálneho bábkového divadla na Slovensku použilo čierne divadlo, luminiscencia a filmová projekcia (výtvarníčka E. Munková).

Na začiatku sezóny 1961/62 odišiel z divadla režisér Vladimír Predmerský. Zakrátko si novú životnú profesiu, mimo divadla, nachádza Eva Munková. Divadlo začalo spolupracovať s externými režisérmi a výtvarníkmi. Súčasne dochádza k názorovej premene pohľadu na bábkové divadlo s cieľom prihovoriť sa novými formami k starším deťom a mládeži. Najprv činoherný režisér Pavol Rímsky s výtvarníkom Zdenkom Pavlom uvádzajú Lichého Cínového vojačika (1961) ako tzv. štylizovanú činohru, a potom už celkom koncepčne presadzuje nový dramaturg Jaroslav Pivko divadlo masky, herca a bábky (L. Leonov – M. Šindelárová-Voríšková: O škriatkovi s dlhým nosom, 1963). Pivkove predstavy o divadle masiek v bábkovom divadle sa naplnili v inscenácii Gozziho hry Túžba po troch pomarančoch (1964) v réžii Jiřího Jaroša. Maska prevzala v jeho koncepcii morálnu funkciu. Pri tomto experimentálnom hľadaní nových možností syntetického prejavu v bábkovom divadle, mal žilinský súbor v prvej polovici šesťdesiatych rokov výnimočné a prioritné postavenie medzi ostatnými profesionálnymi scénami vtedajšieho Československa. Umelecký súbor sa posilnil o Alžbetu Tomáškovú, Jána Pomšára, Vieru Kauckú a Jozefa Šurdu. Erudovaný dramaturg Jaroslav Pivko dokázal v ďalšom období, spoločne s nastupujúcou internou dvojicou pražských absolventov, režisérom Jánom Hižnayom a výtvarníkom Jiřím Bláhom, vytvoriť nový tvorivý tím, ktorý sa uviedol Feldekovým Figliarom Botafogom (1966). Názorovo sa stretli pri inscenáciách klasických rozprávok Jaroslava Pivka – Popolvár najväčší na svete (1966), Kresadlo (1969), Trojruža (v spoluautorstve s Jánom Hižnayom) a v Loktibradovi (1968) spisovateľky Eleny Čepčekovej. V nich sa nadživotná veľkosť záporných postáv v maskách dostávala do kontrastu s bábkovými hrdinami a vyvolávala u diváka napätie a strach o ich osud. Rozpadom tvorivého tímu na konci 60. rokov sa uzatvára jedno z najvýznamnejších období žilinského bábkového divadla.

Novú etapu divadla začína nastupujúci režisér Milan Tomášek ešte s odchádzajúcim dramaturgom a výtvarníkom. Pivkova úprava Pavlíčkovho Slávika (1970) sledovala akčnosť predlohy, zbavenej slovnej popisnosti. Režisér Tomášek podporil dramaturgov zámer a hru uviedol v originálnej Bláhovej výprave, ktorá v bábkach a scénických prvkoch evokovala čínsku maľbu. Inscenácia sa zaradila azda k najlepším, čisto bábkovým Tomáškovým inscenáciám. (Kvôli politickým názorom autora hry muselo však divadlo úspešnú inscenáciu stiahnuť z repertoáru). S hosťujúcimi scénografmi mení režisér Tomášek postupy a žánre vo svojich inscenačných výpovediach. V nich sa strieda čierne divadlo s klasickým bábkovým prejavom a syntézou herca, bábky a tieňohry. S českými výtvarníkmi sa Tomášek niekoľkokrát vrátil k niektorým postupom divadla masiek (Ján Romanovský – Princezná Kukulienka, 1971; Jan Wilkowski – Medvedík Ťapko,1972, obe vo výprave Václava Kábrta; German Matvejev – Dobrodružstvá medvedíka Macka, 1973, výtvarník Miloš Fuchs), pri ktorých spolupracoval s interným dramaturgom a hudobným skladateľom Jozefom Revallom. Tomášek inklinoval tiež ku klauniáde a revuálnemu programu. Chýbajúce komerčné požiadavky na vycestovanie do zahraničia zapĺňa inscenáciou hry Ivana Pilného – Revue Ferri a Tonny (1972), ktorá dlhé roky reprezentovala divadlo v blízkych i atraktívne „vzdialených“ krajinách sveta. Do tvorivého procesu vstupujú nové členky súboru, Milada Filipčíková a Ria Barónová, ktorá svoj mimoriadny herecký talent uplatnila tiež ako režisérka. Divadlo si ku spolupráci pozýva aj režisérov a výtvarníkov z Čiech, Poľska a Ukrajiny. Po prvý raz hosťuje na profesionálnej bábkovej scéne aj uznávaná slovenská činoherná dvojica tvorcov z Martina, režisér Ľubomír Vajdička a scénograf Jozef Ciller. Očarení možnosťami čierneho divadla uvádzajú baladu Jána Bottu Margita a Besná (1974) s bábkami z kukuričného šúpolia. Na žilinskej scéne sa tak objavuje pestrá inscenačná mozaika rôznorodých rukopisov. V dramaturgii sa vedľa českých a ruských hier podporujú pôvodné hry slovenských autorov (Ján Romanovský, Jozef Mokoš, Ľubomír Feldek). Literárne skúsená bábkoherečka Božena Lenčová napísala pre divadlo hru Vzácne korenie draka Jozefa (1976). Režiséra Milana Tomáška z tohto obdobia najvýraznejšie charakterizuje inscenácia Maljarevského dramatizácie rozprávky Piotra Jeršova Koníček Hrbáčik (1977), v preklade a úprave Jozefa Mokoša a v bohatej výprave Jany Pogorielovej. Herec v kostýme sa stal výtvarnou súčasťou vodenej bábky – javajky. Vyhranený výtvarný prejav Jany Pogorielovej sa počas jej trojročného pôsobenia v Žiline podpísal pod viacero inscenácií (Ľubomír Feldek – Rozprávky na niti, 1978; Vera Provazníkov – Petruška a baba Jaga, 1979). Dramaturgiu až do začiatku 80. rokov zastupovala Barbara Turčíková.

V 80. rokoch sa na čelo divadla dostáva spisovateľ Ján Papp. Pre jeho desaťročné pôsobenie v divadle je príznačné hľadanie umeleckých osobností na vedúcich postoch, schopných posunúť divadelný prejav na vyššiu umeleckú úroveň. Toto obdobie poskytuje obraz o nedostatku osobitých tvorcov v bábkových divadlách na Slovensku. Riaditeľ Papp veľa očakával od tvorivej dvojice, režiséra Karla Brožka a dramaturga Jozefa Mokoša. Obaja nastúpili do divadla na tzv. polovičný pracovný úväzok, čo znamenalo, že po každej premiére zostával súbor bez priebežného umeleckého vedenia. Pre súbor však ich príchod znamenal prebudenie sa z letargie. Výberom náročných dramatických textov ako aj alternatívnymi inscenačnými postupmi kládol Karel Brožek zvýšené nároky na herecký prejav. Ukázalo sa to v Kvapilovej Púpavienke (1983) a v Radičkových herecky pohybovo vyjadrených Vrabčatách (1984). V tomto období prichádza do súboru aj pohybovo nadaná Jana Eliášová a herec Peter Hejhal. K výtvarnej spolupráci si režisér Karel Brožek pozýval svojich dlhoročných spolupracovníkov Aloisa Tománka a Hanu Cigánovú, s ktorými vybudoval, podľa vlastného scenára, výpravnú inscenáciu Obrazy z dejov ríše Veľkomoravskej (1985). Rozsiahla a náročná historická téma, ktorá v danej politickej klíme mohla veľmi pozitívne rezonovať vo vedomí divákov, pohltila nadšením všetkých tvorcov. Výsledok však nebol adekvátny vynaloženému úsiliu. Tvorcovia pociťovali krivdu z nedocenenej práce na aktuálnu tému. Rozhorčeným protestom súboru ale chýbala vnútorná kritická reflexia. Karel Brožek, inklinujúci k veľkým dramatickým témam, uviedol následne s výtvarne sugestívnymi bábkami Zuzany Kvasnicovej Shakespearovho Kráľa Leara (1986). Ale ani náročný titul už neznamenal predpokladaný prerod divadla. Na uvoľnené vedúce miesta prichádza talentovaný režisér Ondrej Spišák a odborne rozhľadená dramaturgička Dagmar Inštitorisová. Hoci sa Spišák stretol v súbore so svojimi pražskými spolužiakmi (Pavol Fejér, Milena Fejérová), v žilinskom prostredí odozvu na svoje osobité výboje nenašiel. Dostalo sa mu dosť príkrej kritiky na jeho neujasnené inscenačné postupy a po krátkom pôsobení v roku 1989 odišiel aj s dramaturgičkou zo žilinského divadla. Súbor zostal bez stáleho režiséra.

Na vedúcich postoch v Bábkovom divadle Žilina sa v priebehu prvých sezón 90. rokov vystriedal neuveriteľný počet režisérov a výtvarníkov z Čiech i Slovenska. Väčšina z nich prišla obyčajne s nejakou „originálnou“ predstavou o tvorbe pre deti, realizovala ju na javisku, a potom „slávnostne“ z divadla odišla. Boli to neraz režijné návraty do minulosti, dávno prekonané postupy a formy tváriace sa ako „objavné“. Divadlu chýbala osobnosť stmeľujúca tvorivý tím, osobnosť schopná formulovať a následne realizovať umelecký názor na súčasné bábkové divadlo. Netreba ani zdôrazňovať, že takáto názorová neujasnenosť divadelnej koncepcie negatívne pôsobila na umelecký rast súboru.

Zaujímavé je sledovať spoluprácu režisérov s niektorými hudobnými skladateľmi. Od konca 50. rokov bola pre žilinské inscenácie charakteristická scénická hudba českého hudobného pedagóga Otta Rödla. Dovtedy sa používali iba nahrávky z gramofónových platní. V 60. rokoch bol preferovaným skladateľom Jozef M. Soukup a následne banskobystrický Gregor Roletzký, ktorého scénická hudba sa v 70. rokoch striedala s tvorbou hudobne vzdelaného Jozefa Revallu. V 80. rokoch spolupracoval so žilinskými režisérmi český skladateľ Miroslav Pokorný, dlhodobo hosťujúci v slovenských bábkových divadlách. Mal cit pre slovenský hudobný kolorit a scénickú atmosféru. Nasledujúce žilinské obdobie významne ovplyvnil hudobný skladateľ Peter Vaňouček.

V druhej polovici 90. rokov sa nádeje na prekonanie niekoľkoročnej krízy Bábkového divadla Žilina vkladali do príchodu mladého absolventa činohernej réžie Vysokej školy múzických umení Antona Šulíka ml.,(ktorý sa neskôr stal riaditeľom divadla), a dramaturga Nikitu Slováka. Aj oni prišli s veľkými ambíciami a predstavami o tvorbe pre deti, súčasne venovali pozornosť tínedžerskej mládeži. Rôznymi kultúrnymi podujatiami sa usilovali priblížiť divadlo širšej žilinskej verejnosti. V tomto zmysle zverejnili aj vyhlásenie pod názvom Archa, ktoré sa im však v praktickej podobe nepodarilo zrealizovať. Režisér Šulík ml. sa uviedol inscenáciou burlesky Podivuhodné dobrodružstvá Dona Quijota de la Mancha a jeho verného sluhu Sancha Panzu (1994) a neskoršie rockovou baladou Don Juan´96 (spoluautor Nikita Slovák, 1996). Zo svojej činohernej tvorby v ostatných divadlách preniesol Šulík ml. tituly aj do Bábkového divadla Žilina. Z bohatej domovskej autorskej dielne vyšiel najúspešnejšie inscenačný projekt Keď veľryby spievajú (1994) Tristana Jonatána, Nikitu Slováka a Antona Šulíka ml. plný poeticky hranej fantázie. Na originálne členitej scéne Borisa Kudličku vynikal herecký prejav Ivana Kmeca. Anton Šulík ml. sa do svojich inscenácií pre deti usiloval začleniť aj bábky, ale ich zástoj v nich bol často druhoradý. Tvorivý tím jednoznačne inklinoval k činohernej podobe divadla. Po odchode Antona Šulíka ml. a Nikitu Slováka z divadla koncom deväťdesiatych rokov vzniklo v divadle ťaživé vákuum, ohrozujúce ďalšiu existenciu prvej bábkovej scény na Slovensku. Iba veľmi postupne sa divadlo zviechalo z tejto neľahkej situácie, aby na začiatku nového tisícročia začalo písať ďalšiu éru svojej cesty za poznaním.

Ak sme doteraz aspoň v hlavných obrysoch sledovali vývin profesionálneho bábkového divadla v Žiline, prídeme k záveru, že umelecky kvalitatívne premeny divadla, posúvajúce jeho vývin vpred, boli vždy spojené s osobnosťou režiséra a jeho tvorivého tímu, ktorý dokázal svoje predstavy o tvorbe pre deti a mládež nielen formulovať, ale ich aj originálnym spôsobom realizovať. Pred túto úlohu sa v roku 2003 postavil riaditeľ Peter Tabaček s režisérom Tomášom Hudcovičom, šéfkou umeleckého súboru Janou Eliášovou a v nasledujúcej sezóne aj s dynamickým dramaturgom Eduardom Kudláčom. Bábkoherecký súbor postupne doplnili mladí herci z bystrickej AU Ivana Danková, Juraj Tabaček a Lukáš Puchovský. Peter Tabaček bol po absolvovaní bábkarskej katedry v povedomí divadelníkov zapísaný nielen ako aktívny herec, ale najmä ako pohybový spolutvorca inscenácií vo viacerých divadlách. Treba pripomenúť, že tento kolektív pri svojom nástupe nevydal žiadne „bombastické“ umelecké vyhlásenie, ani sa nezviditeľnil mediálnymi fanfárami. Celkom zákonite hľadal riešenie v dramaturgii. Divadlo v spolupráci s Divadelným ústavom vypísalo anonymnú súťaž na pôvodný dramatický text pre deti a mládež pod názvom ARTÚR s tým, že víťaznú hru Bábkové divadlo Žilina uvedie v nasledujúcej sezóne. Súčasne v roku 2004 usporiadalo internú prehliadku inscenácií, do ktorej zaradil aj niektoré tituly z predchádzajúceho obdobia. Divadlo akoby hľadalo východiskový bod, z ktorého sa chcelo názorovo odraziť.

Dramaturgia divadla sa v týchto sezónach pohybovala v troch žánrových rovinách. Jednu venovala adaptáciám klasických ľudových rozprávok, do ktorej sa aktívne autorsky i režijne zapojili bábkoherci Peter Hejhal (O troch grošoch, 2003; Tri pierka z draka, 2006) a Bibiana Tarasovičová (O veľkom jedákovi a čarovnom kabáte, 2003), usilujúca sa dôsledným bábkohereckým prejavom rehabilitovať bábku. S rozprávkou Šípková Ruženka (2004) voľne narábal činoherný režisér Michal Náhlik. Druhá rovina sa zamerala na dramatizácie autorských rozprávok, o čom svedčí inscenácia Keď lístie z duba opadá (2004), dramatizátorky Nory Linhartovej, podla predlohy Jana Wericha, Tri kozliatka (2004) Jozefa Cígera-Hronského, v adaptácii režiséra Tomáša Hudcoviča a Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov (2007) Dušana Taragela, v dramatizácii Eduarda Kudláča a réžii hosťujúcej Pavly Musilovej. Tretia rovina sa orientovala na pôvodné autorské hry – víťazný súťažný titul Petra Begányiho Udatný Petrík alebo Ako sa hrdinom stať! (2005) a na hry dramatika Jána Štrbáka Spravodlivý autobus (2005) a Zrkadlovo alebo všetko naopak (2007), obe v autorovej réžii. Otvorený priestor ponechalo divadlo spolupráci so žiakmi Literárno-dramatického odboru Základnej umeleckej školy Ladislava Árváya v Žiline a spolupráci so študentmi Katedry bábkarskej tvorby VŠMU, kde vznikla pozoruhodná inscenácia dramatizácie Richarda Brautigana V melónovom cukre (2005), prihovárajúca sa réžiou Doda Gombára mladému divákovi. V prvom desaťročí nového storočia sa žilinskí režiséri často obracali na mladú generáciu absolventov bábkarskej scénografie. Vedľa Romana Anderleho, Martina Dubravaya, dostala postupne príležitosť aj Zuzana Hlavinová, Nataša Janíková, Zuzana Malcová, Kristína Hroznová, Martina Fintorová a Naďa Fecaninová. Z nich najmä Nataša Janíková sa výrazne uplatnila v pouličnom divadle režiséra Jakuba Nvotu (W. Shakespeare/J. Nvota: Othello alebo Škrtič benátsky, 2007; D. Alighieri/J. Nvota: Božská komédia, 2009; znamenajúcom oživenie komediálneho žánru v dramaturgickej skladbe a v hľadaní nových výrazových postupov.

Hoci po krátkom pôsobení odišiel z divadla režisér Hudcovič a po niekoľkých sezónach aj dramaturg Kudláč, vedenie divadla vynaložilo všetko úsilie, aby sa súbor nedostal do stavu umeleckej apatie. Prispelo k tomu niekoľko rozhodujúcich skutočností. Do divadla nastúpil práve končiaci absolvent bábkarskej réžie a dramaturgie, talentovaný a koncepčne mysliaci Peter Palik. Vedenie divadla zároveň prizvalo k spolupráci uznávané osobnosti divadelného života. Ponuku prijali skúsení bábkari a klauni Katarína Aulitisová a Ľubo Piktor z Divadla PIKI (Roald Dahl-Katarína Aulitisová: Akčantyrok, 2007). Do tvorivého procesu vstúpil „bábkovo mysliaci“ činoherný režisér Kamil Žiška (Peka Pažiš: Romaldíno a Kamila, 2008). Na základe osobnej známosti a spolupráce Petra Tabačka so slovenským mímom svetového mena Milanom Sládkom sa zrealizoval operný projekt (Sergej Prokofiev: Láska k trom pomarančom, 2009) vo výprave Jana Kocmana. Na príklade náročných Sládkových požiadaviek na prejav herca v maske sa potvrdilo, že žilinský súbor, postavený pred mimoriadnu úlohu, je schopný odovzdať maximum zo svojho talentu pre výsledný úspech inscenácie. Žilinské divadlo súčasne strhlo na seba pozornosť neľahkou organizáciou festivalu slovenských profesionálnych bábkových divadiel – Bábková Žilina 2008 – Živý festival (nultý ročník), na ktorý hneď v nasledujúcom roku nadviazal jeho prvý ročník. Slovenskí bábkari a prizvané súbory našli v Žiline dlho hľadanú priaznivú pôdu na prezentáciu svojej tvorby.

Hneď na začiatku premeny žilinského divadla sa v inscenáciách predstavil v celej šírke umelecký súbor. K najstarším a skúseným členom, Milade Filipčíkovej, Bibiane Tarasovičovej, Jozefovi Abafimu a Jánovi Demkovi pribudli absolventi bratislavskej bábkarskej katedry VŠMU, Peter Dobiáš a Barbora Juríčková. Po krátkom čase, však Dobiáša nahradil mladý konzervatorista Jan Homolka a v posledných sezónach súbor doplnili Michal Németh a mladá generácia absolventiek KBT VŠMU, Barbora Paliková a Anna Čitbajová. Do tvorivého procesu sa zapojila umelecká šéfka Jana Eliášová a príležitostne aj riaditeľ divadla Peter Tabaček. Herci v priebehu niekoľkých sezón dostali príležitosť ukázať, koľko je v nich talentu a odhodlania posunúť žilinské inscenácie na vyššiu umeleckú úroveň. Literárne rozhľadený Peter Palik, nielen ako dramaturg spomínaných titulov, pripravil ako režisér a scenárista rozprávky z tvorby domácich i zahraničných spisovateľov pre deti. Vznikla dramatizácia rozprávky Pom Pom (2009) maďarského autora Istvána Csukása a scenár populárnej knihy Peter Pan (2010) anglického autora nonsensovej literatúry Jamesa Barrieho. Do repertoáru sa v jeho réžii dostala Perinbaba Ľubomíra Feldeka (2009) a najúspešnejšia bábková hra Jaroslava Pivka Popolvár najväčší na svete (2010). Žánrovú bohatosť doplnila už spomínaná Božská komédia režiséra Jakuba Nvotu. Do inscenácií vstúpila scénická hudba Miloslava Kráľa, Andreja Kalinku, Martina Husovského a ďalších hudobníkov.

Príklady z posledného obdobia tvorby Bábkového divadla v Žiline ukazujú, akým smerom sa uberá dramaturgia, prihovárajúca sa deťom, mladým ľudom i dospelým a akú poetiku zastávajú tvorcovia inscenácií. Nechýba v nich bábka a maska v ich rôznych výtvarných modifikáciách a alternatívach, vo význame metaforickom aj symbolickom. Premieňajúce sa výrazové prostriedky charakterizujú trendy súčasného alternatívneho bábkového divadla vo svete a tvorcom žilinských inscenácií ponúkajú nové, originálne postupy.

Pri 60. výročí existencie najstaršieho profesionálneho bábkového divadla na Slovensku, vystupuje do popredia osobnosť Ivana Kmeca, alias Tristana Jonatána, ktorého meno je úzko späté so žilinským bábkovým divadlom. Vždy niekde zažiaril. Často vtedy, keď nakrátko zvíťazil nad svojou chorobou. Ale na každom umeleckom poste preukázal svoj neobyčajný talent. Pri uvedení hry O troch grošoch (2003), na ktorej sa podieľal dramaturgicky, napísal do programu: „Príbeh kopáča, ktorý sa pri hľadaní cesty musí prekopať cez všakovaké prekážky, nám ukazuje smer aj našej cesty. Cesty ako nemyslieť len a len na seba. Ten kopáč je naozajstným zlatokopom. Ved v pokore našiel cestu pre nás všetkých. Našiel to pravé zlato – poznanie.“

V silách jubilujúceho divadla, jeho umeleckého vedenia a hereckého súboru je dostatok tvorivého potenciálu, aby v ďalších rokoch výsledkami potvrdilo smerovanie divadla na jeho ceste za umením – na ceste za poznaním.

 

Vladimír Predmerský

( Z publikácie Ťaháme už 60 rokov, 2010 )

 

Päťročnica provizórií

Šesťdesiate výročie svojho založenia oslavovalo Bábkové divadlo Žilina v dobrej kondícii. Novú silu nabrali i vďaka internému dramaturgovi Petrovi Palikovi, ktorý sa divadelnej sezóny 2009 / 2010 zhostil aj režijne. Sezóna s podtitulom 5P (Pom Pom, Perinbaba, Popolvár a Peter Pan v réžii Palika) obohatila repertoár o svedomito pripravené inscenácie, ktoré stmelili omladený herecký súbor. Priestor na ich zhodnotenie poskytla aj Interná prehliadka BDŽ, ktorá sa konala v septembri 2010.

Nasledovala sezóna, ktorá bola takmer celá zasvätená náročnému projektu – inscenácii pre dospelých Epos. Autori Andrej Kalinka a Ivan Martinka spolu s hereckým súborom spracovávali náročnú tému smrti a toho, čo s ňou súvisí, ak sa dotýka nás a našich najbližších. Epos vznikal takmer celú sezónu 2010 / 2011, pre súbor bol ďalšou výzvou, objavovaním svojich schopností a tiež možností bábkového divadla v spojení s ďalšími výrazovými prostriedkami. Tvorcovia pomenovali toto netypické dielo ako javisková báseň. Inscenácia je defilé emócií, pocitov a otázok o podstate bytia. Scénickou básňou však možno inscenáciu označiť nielen z obsahového, ale i z formálneho hľadiska. Opakujúce sa motívy, rovnaké výstupy – choreografie hrané viackrát, no s rozdielnym emočným nábojom, silná hudobná a nonverbálna zložka. To všetko Epos približuje k efemérnosti a nejednoznačnosti vlastnej práve poézii, básni. Po Láske k trom pomarančom (2009) tak do repertoáru pribudla ďalšia inscenácia pre dospelých, ktorá na auditórium kladie o niečo vyššie nároky – očakáva značnú divácku účasť, schopnosť empatie a interpretácie. Inscenácia vzbudila záujem aj v celoslovenskom kontexte. Zúčastnila sa festivalu Nová dráma 2012, kde získala Cenu bratislavského diváka, v tom istom roku aj prehliadky Dotyky a spojenia v Martine, bábkarského festivalu Stretnutie – Setkání – Spotkanie – Talalkozás v Nitre a neskôr aj festivalu Setkání 2015 Stretnutia v Zlíne. S odstupom času je zaujímavý aj fakt, že práve Epos bol prvou scénickou výpravou výtvarníka Juraja Poliaka, ktorý je dvorným grafickým dizajnérom BDŽ (autorom bulletinov a plagátov divadla) a že práve pri Epose začala spoločná cesta tvorivého zoskupenia Med a prach, ktoré dnes tvoria Andrej Kalinka, Ivan Martinka, Michal Mikuláš a Juraj Poliak.

Sezónu zasvätenú titulu pre dospelých doplnila menšia inscenácia pre deti Violka Fialka a Móric Modrý. Hra Petra Palika vyhrala v súťaži dramatických textov pre deti a mládež Artúr 2010. Režisérka Adriana Totiková naštudovala s dvoma hereckými alternáciami zábavnú interaktívnu inscenáciu o Violke, patrónke fialovej farby z planéty Palety. Tak ako aj všetky nasledujúce, vznikala s víziou rekonštrukcie budovy divadla, ktorá v tom čase začala naberať reálne kontúry. Violka Fialka je typickou produkciou vhodnou na zájazdy – je skladná, ľahko prenositeľná, bez svietenia či ozvučovania. S vedomím, že administratívne prípravy rekonštrukcie sú v plnom prúde a jej reálne spustenie sa blíži, bola počtom inscenácií skromná aj sezóna 2011 / 2012. Peter Palik adaptoval pre divadlo rozhlasovú rozprávku Libuše Friedovej Neobyčajný týždeň. Hovorí o priateľstve dvoch detí zo vzdialených krajín s rozdielnymi jazykmi, ktoré sa stretajú v sne a učia sa slovíčka toho druhého. Cieľom bolo nielen podnietiť deti k fantazírovaniu, ale aj naučiť ich zopár anglických slovíčok. Výraznejšou, časovým rozsahom i počtom hercov rozsiahlejšou inscenáciou boli Hastrošovci v réžii Aleny Lelkovej. Čudáci Hastrošovci robia zle nielen sebe navzájom, ale aj zvieratám a deťom. Autor predlohy Roald Dahl spracúva mierne drsný námet s vtipom, iróniou a karikatúrou. Výsledný javiskový tvar však nenadviazal na úspešnú inscenáciu Dahlovej poviedky Akčantyrok z roku 2008. Tá sa, na rozdiel od Hastrošovcov, v repertoári nachádza aj počas 65. výročia divadla.

V sezóne 2012 / 2013 pribudla do repertoáru inscenácia určená prednostne na hranie v exteriéroch. Vzhľadom na očakávané obdobie bez vlastnej scény to bolo vhodné dramaturgické rozhodnutie. Umelecké vedenie opäť oslovilo režiséra Jakuba Nvotu, ktorý nadviazal na jeho úspešné inscenácie Othello alebo Škrtič Benátsky (2007) a Božská komédia (2009). Do hier, ktoré pre svoje inscenácie Nvota sám napísal, primiešal vždy aj trochu miestneho koloritu. Hra Kata dcéra kata čerpala výsostne z lokálnych prameňov zo stredovekej legendy o žilinskom katovi. S hercami naštudoval inscenáciu, ktorá má svoj nezameniteľný humor a je divácky lákavá. Nvotove inscenácie patria k stáliciam repertoáru, divadlo ich s úspechom uvádza aj roky po premiére. Túto ocenila aj detská porota festivalu Virvar 2014 v Košiciach, ktorá jej udelila hlavnú cenu. Podobne ako v predchádzajúcej sezóne, inscenáciu pre dospelých doplnila tvorba pre deti. Peter Palik napísal a zrežíroval vtipnú verziu známeho príbehu o dievčatku, jeho starej mame, vlkovi a poľovníkovi – Najlepšia rozprávka o Červenej čiapočke. Do repertoáru pribudla nekomplikovaná vtipná klauniáda pre najmladších divákov. Bola to posledná inscenácia, ktorá mala premiéru na domácom javisku.

Od augusta 2013 sa konečne začala rekonštrukcia. Počas nej sa BDŽ zmenilo na kočovné divadlo. Novými hracími priestormi súboru sa stali kultúrne domy, škôlky, nemocnica i nákupné centrum. Pravidelne však hrávali najmä v Mestskom divadle Žilina a v priestoroch kultúrneho uzla Stanica Žilina-Záriečie. Tam sa konala aj premiéra inscenácie Zoji Zupkovej Ryba Rohatá alebo Toto nie je ryba, ktorá sa zaoberá témou znečistenia vôd plastovým odpadom a jeho recykláciou. Na motívy ľudovej rozprávky Koza rohatá a jež ju autorsky pripravili výtvarníci Zoja Zupková a Erik Binder. Do tvorby pre najmladších divákov pribudla divadlu inscenácia so silným environmentálnym apelom. Sezónu 2013 / 2014 doplnilo uvedenie hry Petra Palika Klára a 12 mesiačikov. Palik obohatil známu rozprávku o komiksových hrdinov. Hlavná hrdinka Klára sa vďaka svojej fantázii ocitne v krajine, kde počas hľadania fialiek stretáva Supermana, Spidermana a Batmana. Režisérkou inscenácie bola v tom čase študentka Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU Silvia Vollmannová. Divadlo tak dalo priestor nádejnej režisérke, naviac už štvrtej v tomto období. Umeleckému vedeniu BDŽ slúži ku cti, že dáva priestor aj neovereným, začínajúcim tvorcom a tvorkyniam a hľadá nových spolupracovníkov aj medzi absolventmi a absolventkami činoherných odborov.

Po rokoch čakania a odkladania reálneho spustenia rekonštrukcie sa Bábkové divadlo Žilina dočkalo. Slávnostné otvorenie zrekonštruovanej budovy sa konalo 6. decembra 2014. Jeho súčasťou bola premiéra inscenácie Petra Palika Zvedavý sloník, ktorá mala slávnostný ráz hneď z dvoch dôvodov. Bola tiež pripomienkou stého výročia narodenia autora hry Jána Ozábala.Pol storočia starú hru o tom, prečo majú slony dlhý chobot, podrobil režisér Peter Palik viacerým úpravám – vynechal i pripísal postavy, pracoval aj na jazykovej stránke textu a zvýraznil prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva – Afriku. Tak aj výtvarníčka inscenácie Eva Farkašová navrhla žlto-oranžovú scénu, ktorej dominuje horúce africké slnko. Jednoduchý príbeh o putujúcom sloníčati nabral na javisku veľkolepé rozmery vďaka Farkašovej bábkam.Navrhla originálne, typologicky netradičné bábky, v niečom prirovnateľné k výpravnému broadwayskému muzikálu Leví kráľ režisérky a výtvarníčky Julie Taymorovej. Bábky majú odkrytý mechanizmus animovania. Okrem vtákov, ktorí sú vodení na tyči a maňušiek surikát, sú súčasťou bábkohercovho tela. Herci ich vodia rôznorodými spôsobmi. Pomocou čempurít, kombináciou vlastnej chôdze a animáciou hlavy zvieraťa rukou, či držaním dlhého žirafieho krku nad vlastnou hlavou. Každá z bábok je technologickým i výtvarným originálom. Majú aj detailne prepracované tváre a celkový divácky dojem vzniká kombinovaním s pohľadom na viditeľnú mimiku bábkohercov. Za prácu na inscenácii Zvedavý sloník ocenili Farkašovú cenou Hašterica 2015. V sezóne uviedli aj, z hľadiska obsahu, jedinečnú inscenáciu Tourminátor alebo Tour de Paris. Námetom sa stal nádejný mladý cyklista, rodák zo Žiliny – Peter Sagan. Jakub Nvota napísal hru o žijúcom športovcovi, ktorý je (dá sa predpokladať) na začiatku svojej kariéry. A to je v kontexte slovenského bábkového divadla novátorský a odvážny pokus. Inscenácia Petra Palika si kladie za úlohu osloviť mladé a dospelé publikum. To by sa malo dariť nie len preto, že sú obyvatelia Žiliny hrdí na svojho rodáka, ale aj pre neutíchajúci celoslovenský fanúšikovský záujem o mladého cyklistu.

Koniec tejto päťročnice BDŽ bol spojený aj s ukončením interného pôsobenia dramaturga a režiséra Petra Palika, ktorý bol v divadle zamestnaný šesť rokov. Obe inscenácie sezóny 2014 / 2015 realizoval Palik už ako hosťujúci tvorca. Počas svojho pôsobenia v žilinskom bábkovom divadle režíroval alebo sa dramaturgicky podieľal na trinástich inscenáciách a stál pri zrode a formovaní festivalu Bábková Žilina.

V ďalšom období, od sezóny 2013 / 2014, zastáva pozíciu dramaturgičky Petra Štorcelová, ktorá s divadlom už spolupracovala externe a to na inscenáciách Popolvár najväčší na svete, Peter Pan, Neobyčajný týždeň a Hastrošovci. Zmeny sa uskutočnili aj v hereckom súbore. Na konci sezóny 2011 / 2012 ho po troch rokoch opustila Barbora Paliková Zamišková a nastúpil doň Juraj Tabaček. Tabaček sa v súbore rýchlo adaptoval, keďže to pre neho nebol úplne nový priestor. V divadle už pôsobil v rokoch 2005 až 2008 a neskôr v ňom hosťoval. Do súboru sa po prestávke v rokoch 2012 až 2014 vrátil aj Jan Homolka. Stabilitu divadla a jeho umeleckého vedenia zabezpečovali aj v tomto období jeho riaditeľ Peter Tabaček (od roku 2003) a umelecká šéfka Jana Eliášová (od roku 1999). Spolu s ďalšími hercami a herečkami (Jozef Abafi, Ján Demko, Milada Filipčíková, Bibiana Tarasovičová), ktorí sú súčasťou divadla minimálne dvadsaťpäť rokov, tvoria jeho silné umelecké i ľudské zázemie. Stabilnými a herecky plne uplatňovanými členkami a členom súboru, sú už viac ako päť rokov aj Anna Čitbajová, Barbora Juríčková a Michal Németh.

V období medzi rokmi 2010 a 2014 hosťovalo v divadle viacero režisérok a režisérov – Adriana Totiková, Ivan Martinka a Andrej Kalinka, Alena Lelková, Jakub Nvota, Zoja Zupková, Silvia Vollmannová. Ide o tvorkyne a tvorcov s rozličným videním divadla a bude dobré, ak bude BDŽ v nadviazaných vzťahoch s nimi pokračovať. To isté platí aj o spolupráci so scénickými výtvarníkmi a výtvarníčkami. Počas piatich rokov v divadle tvorili Juraj Poliak, Kristína Hroznová, Jaro a Miro Daubravovci, Zuzana Kadlčáková, Zoja Zupková, Tereza Mojžišová, Daša Krištofovičová a Eva Farkašová. Rozšíril sa i zoznam tvorcov scénickej hudby. Okrem Petra Vaňoučka, Kamila Žišku a Andreja Kalinku, ktorí už pre BDŽ tvorili, spolupracovali na inscenáciách aj Róbert Mankovecký, Jozef Vlk a Ľudmila Štefániková.

Výnimočná bola v tomto období zahraničná zájazdová činnosť. Okrem účasti na českých bábkarských festivaloch stojí za pozornosť predovšetkým hosťovanie v Šanghaji na medzinárodnom súťažnom festivale Zlatá magnólia v novembri 2014. Inscenácia Peter Pan, ktorú tam uviedli, získala jedno z festivalových ocenení – Cenu za výnimočnú inscenáciu a jednu z individuálnych cien udelila porota Jánovi Demkovi za herecký výkon v postave Petra Pana.

Päťročnica Bábkového divadla Žilina medzi šesťdesiatym a šesťdesiatym piatym rokom jeho existencie bola z väčšej časti časom čakania na spustenie rekonštrukcie budovy. Následne nastalo dvojročné obdobie provizórií bez vlastnej scény. Nemožno teda hovoriť o vyhranenom dramaturgickom zámere týchto sezón. Šlo skôr o udržanie divadla v chode, o to, aby ostalo, aj napriek priestorovým provizóriám, stále v spojení so svojimi divákmi a diváčkami. Veľkým plusom a známkou dobrej organizácie je aj fakt, že napriek neprístupným domácim priestorom, neprerušilo divadlo kontinuitu festivalu Bábková Žilina, ktorého tretí ročník zorganizovali v septembri 2013, teda krátko po spustení rekonštrukcie.

Divadlo naďalej pokračovalo v načrtnutej ceste – rôznorodej a tematicky pestrej ponuke inscenácií pre deti a v snahe prilákať do bábkového divadla aj dospelého diváka.

 

Lenka Dzadíková

( Z publikácie Päť sezón po jubilejnej šesťdesiatke, 2015 )